Vznikom ilegálnej SNR, zloženej z troch zástupcov komunistického odboja -
Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a z troch zástupcov
občianskeho odboja Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, sa pred
koncom roka 1943 vytvorili základné politické predpoklady príprav a
uskutočnenia protifašistického povstania.
Od podpísania Vianočnej dohody v byte demokratického politika a novinára
Mateja Joska na Gajovej ulici v Bratislave uplynie v pondelok 25.
decembra 80 rokov. Dohodu podpísali vyššie uvedení predstavitelia odboja
v roku 1943.
"Podpisom Vianočnej dohody sa ilegálna SNR definovala ako jednotný
celonárodný orgán na organizovanie a vedenie protifašistického boja.
Jeho úlohou bolo v príhodnej chvíli prevziať všetku politickú,
zákonodarnú, vojenskú a administratívnu výkonnú moc na Slovensku a
vykonávať ju až do tej doby, kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu
neprevezmú všetku moc. Významným štátoprávnym aspektom Vianočnej dohody
bolo, že obsahovala požiadavku obnovenia Československej republiky ako
demokratického štátu, v ktorom sa vzťahy medzi českým a slovenským
národom budú riešiť na princípe rovný s rovným," uviedol pre TASR historik a odborník na 2. svetovú vojnu docent Jozef Bystrický.
Text Vianočnej dohody o utvorení SNR odoslali vo februári 1944
rádiotelegraficky do Londýna prezidentovi Edvardovi Benešovi. Ako ďalej
pripomenul historik Bystrický, v januári 1944 sa k signatárom Vianočnej
dohody pripojili ďalšie významné osobnosti občianskeho odboja –
národohospodár Peter Zaťko a sociálny demokrat Ivan Horváth.
Po podpise Vianočnej dohody aktívna činnosť ilegálnej SNR umožnila
posunúť protifašistický odboj na Slovensku do novej etapy, do obdobia
príprav ozbrojeného povstania, ktorého hlavnou silou mala byť armáda.
SNR mala zvrhnúť bývalú vládu a chopiť sa moci na Slovensku, keď nastane
priaznivá príležitosť. Po prevzatí moci mala byť hlavným orgánom
Slovenska, kým sa nenájdu vhodní zástupcovia, ktorým moc odovzdá. SNR
mala udržiavať kontakty s česko-slovenskou vládou a s celým zahraničným
odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznávala a
podporovala.
"Už v prvých mesiacoch roku 1944 sa rozprúdili tajné rokovania s
vojenskou odbojovou skupinou podplukovníka Jána Goliana, skupinou
plukovníka Viliama Talského a so skupinou plukovníka Jána Imra, s cieľom
získať vplyvných dôstojníkov pre spoluprácu. V priebehu rokovania s
Golianom na Slovensko koncom marca 1944 prišli smernice československej
vlády v Londýne, ktoré v mene prezidenta Beneša poslal minister národnej
obrany generál Sergej Ingr. Tieto smernice určovali za dočasného
veliteľa ilegálnej vojenskej organizácie Goliana, v tom čase
vykonávajúceho funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v
Banskej Bystrici," priblížil Bystrický.
Na tomto základe sa s ním 27. apríla v Bratislave tajne stretli
zástupcovia ilegálnej SNR - Husák, Lettrich, Ursíny a Josko, ktorí ho
oboznámili s jej programom a zložením, s perspektívami ozbrojeného
povstania a požiadali ho, aby prevzal funkciu vojenského veliteľa.
Súčasne mu oznámili, že také isté poverenie má aj od prezidenta Beneša.
Po súhlase bol Golian poverený vypracovať vojenský plán povstania,
organizovať jeho prípravy, vybudovať odbojovú sieť v armáde. Nadviazať
kontakt s už existujúcimi partizánskymi jednotkami a poskytovať im
podporu. Vojenský plán povstania mal vypracovať v súlade so situáciou na
sovietsko-nemeckom fronte tak, aby povstanie bolo koordinované s
operáciami Červenej armády.
"Na konci júna 1944 Golian odoslal československému ministerstvu
národnej obrany a SNR predložil na schválenie rámcový vojenský plán
povstania, predpokladajúci začatie povstania v dvoch variantoch. Prvý z
nich počítal s jeho vznikom po dohode s Červenou armádou a druhý,
nepriaznivejší, ako s nevyhnutnou reakciou na vstup nemeckých okupačných
vojsk na územie Slovenska," povedal historik Bystrický.
O tom, že povstanie vzniklo podľa druhého variantu, za situácie, keď
neboli dokončené jeho organizačné prípravy a neexistoval dohovor s
velením Červenej armády, rozhodlo spolupôsobenie viacerých faktorov.
Spomedzi nich to boli najmä vývoj situácie na východnom fronte,
povstanie v Rumunsku, nedôvera nemeckého velenia voči slovenskej armáde a
rast partizánskeho hnutia na Slovensku a jeho aktivít v priebehu júla a
augusta 1944.
Povstanie, ktoré začalo po vstupe prvých nemeckých okupačných vojsk na
Slovensko 29. augusta 1944, sa rýchlo rozšírilo na územie vyše
tridsiatich vtedajších okresov. Na konci augusta malo rozlohu asi 22.000
km2 (53 percent územia vtedajšej Slovenskej republiky) a žilo na ňom
približne 1,7 milióna (64 percent z celkového počtu) obyvateľov
Slovenska. Zákonodarnú a výkonnú moc na tomto území, ako aj jeho obranu,
prevzala SNR.
"Vo svojej deklarácii z 1. septembra 1944 oznámila prevzatie
zákonodarnej a výkonnej moci, odsúdila protidemokratické pôsobenie
režimu Slovenskej republiky, jej spojenectvo s nacistickým Nemeckom.
Konštatovala, že ´slovenský národ sa manifestačne pripojuje sa k
spojeneckým národom, ktoré svojim bojom a veľkými obeťami zabezpečujú
slobodný a demokratický život národom celého sveta, a tak i nášmu malému
národu´," zdôraznil záverom pre TASR Bystrický.